Sú dni, keď potrebujem ľudí, ktorí úž dávno odišli a nedokážem sa rozprávať s tými, ktrorí tu zostali pre mňa. Chcem tancovať, šialene a bláznivo a tak si ľahnem na posteľ, upriem zrak na stenu nado mnou a ležím, hodiny a hodiny, bezmocne a nehybne.
Potom vstanem a tancujem so svojím tieňom, cítim sa šťastná ako nikdy predtým, mám pocit, že hoci nič nie je za mnou, všetko je predo mnou. Zrazu mi nevadí, že nemám čo chcem, lebo viem, že je to na dosah, veľmi blízko, stačí vystrieť ruku...
Keď som chvíľu v opustenej izbe, počujem v hlave tisíce nevypovedaných myšlienok, počujem ich veľmi nejasne, nezreteľne, len obrysy slov, farby zvukov. Môžem ich naháňať, hrať sa s nimi, ale ostávajú pre mňa nedostihnuteľné, nepolapiteľné. Moje vlastné myšlienky, sú pre mňa ako cudzie hlasy, ktoré môžem objavovať, znova a znova a nikdy ma neprestanú fascinovať
Hoci sa niekedy cítim strašne osamelo, ešte nikdy som nezažila deň, kedy by som bola úplne sama. Vždy niekde v diaľke počujem svoje dvojča. Dievča mne tak podobné a tak rozdielne. Sme natoľko spojené, že neviem rozlíšiť, ktorá som ja a ktorá ona. Poznám ju lepšie ako seba samú a pritom viem, že nikdy nepochopím aká v skutočnosti je.
A verte mi, všetky tieto dni, pocity, nálady, myšlienky dokážem z duše nenávidieť...ale bez nich by som nechcela, nemohla žiť. Pretože len kvôli nim som neopakovateľne bláznivá a bláznivo neopakovateľná.