Bolo to ako vtedy, keď sme behali v tráve u suseda. Ona stála s košíkom žihľavy v ruke. Ja som robila kotrmelce a obe sme sa veľmi smiali. Ja asi zato, že sa mi z tých kotrmelcov riadne točila hlava a zdalo sa mi to vzrušujúce. A ona mala v tvári toľkú radosť a šťastie. Vtedy som myslela, že asi z tej lienky, čo jej pristála na nose. Nikdy som nechápala, čo žiari v jej očiach, v jej úsmeve, vždy, keď ma zbadala. Chýba mi ten úsmev. Zakaždým, keď sa na mňa niekto usmeje, hľadám to malé svetielko, ten malý zázrak, ktorému ľudia hovoria láska...zbytočne...
Opäť som mala sen. Už ako stará, životom unavená žena stála opustená v poli pri dome. Nikto k nej neprišiel, pretože už bola trošku pomätená...ani ja som sa neodvážila. Nechcela som ju vidieť takú starú, umierajúcu, nechcela som si pripustiť, že je to ešte ona, starká, ktorá mi piekla v starej rúre makové koláčiky a sušila tekvicové jadierka, starká, s ktorou som ešte minulé leto hrala vo vinici skrývačku...
Všetko to bolo tak nedávno...A JA SOM NEPRIŠLA. Sklamala som ju mnoho krát, ale bože, ako som mohla neprísť, byť taká hlúpa, sprostá, neschopná? Stačilo tak málo, chytiť ju za ruku a usmiať sa...tak naozaj
Teraz mi to vraciaš, ja viem...pretože odkedy si odišla, čakám ťa stále...a ty už nikdy neprídeš.